Carver911

Tina prikvitla ku mne ako blesk z jasného neba. Bol nudný Silvester, ktorý som hodlal stráviť len s fľašou šampusu a tvrdého alkoholu sám doma, pretože som nemal program a naozaj sa mi nechcelo existovať. Večer som sedel pred počítačom a asi po stý raz som sa snažil otypovať funkciu BinTree, ktorú (spolu s ďalšími sto dvadsiatimi piatimi podobnými funkciami) som mal riešiť na skúške. Zo zamyslenia ma prebral telefonát znejúci v prázdnej izbe neprimerane alarmujúco. S apatiou som pozrel na meno volajúceho. Marek. Jeho som naozaj nečakal.
„Nazdar...tak Anna má voľný dom. Neprídeš sa tam pozrieť?“
„Naozaj nemám chuť prísť medzi ľudí, ktorých vôbec nepoznám, a tváriť sa, že som kamarát.“
„Ale no tak, bude zábava.“
Pri slove zábava sa mi vybavila hra šarády a fľaša sedempercentnej sangrie. Chvíľu som váhal, ale nakoniec vo mne zvíťazila zvedavosť, či sa študenti evanjelického gymnázia vedia odviazať a trošku si užiť život. Hodil som teda na seba bundu a s otcom som sa dohodol, že nebudem piť, kým mi nezavolá, pretože som v tú noc ešte mal ísť po brata uviaznutého na nejakej párty u spolužiaka.

Vonku bolo na december až nepríjemne teplo, napriek vlhkej hmle som sa len v jarnej bunde prechádzal obcou. Annin dom svietil do tmy a za oknami obývačky som už z ulice videl celú sedemčlennú posádku. Sedem, pomyslel som si, tomuto teda hovorím párty. Po nespočetných pokusoch dozvoniť sa alebo dovolať niektorému z prítomných som sa rozhodol, že ma snáď nevyhodia, ak nenápadne vojdem zadným vchodom.

Vnútri v kuchyni som našiel sangriu naliatu do veľkej misky plnej ovocia. Tak som sa nemýlil. Prekvapila ma však fľaša vodky postavená hneď vedľa. Možno to nakoniec nebude také zlé. Avšak bolo. Celé osadenstvo sediac v obývačke hralo, ako inak, šarády. Toto nemusím.

Všetkých som pozdravil, zoznámil sa zo všetkými neznámymi, pričom som si všimol, že okrem mňa a Mareka tam boli samé baby. Oko mi hneď padlo na jednu z nich, vtedy som tomu však nedával žiadnu šancu. Po úvodných formálnych rečiach o počasí a „blbej“ škole som sa odobral nazad do kuchyne. Zazvonil mi telefón. Otec oznamoval, že brat pôjde autobusom, čo pre mňa znamenalo zelenú v pití alkoholu. Sadol som si za stôl s pohárikom dvojitej vodky a kopol som ho do seba. A tak ešte ďalšie dva. Nebojte sa, ja sa tak skoro neopijem, intrák ma naučil.
„Ondro, ty tu len tak sám popíjaš? Prečo sa nepridáš?,“ opýtala sa ma Tami, jedna z Marekovych spolužiačok.
„Šarády nepatria medzi moje silné stránky,“ povedal som zamyslene a snažil sa vyzerať pri tom, že to nemyslím ironicky.
„Tak tu ostanem a budem ti robiť spoločnosť,“ veselo zvolala a sadla si k svojmu poháriku sangrie. Do pätnástich sekúnd tak urobili aj ostané dievčatá spolu s Marekom a mne neostávalo nič iné, len počúvať reči o prvých nehodách z alkoholom, „super“ výlete na chatu a, ako inak, o „blbej“ škole.

Vždy ma prekvapovalo, ako je možné, že baby nikdy nemajú problém rozprávať sa o ničom. Keď som s dievčaťom, mám často problém udržať konverzáciu na prijateľnej úrovni, ale im to jednoducho nerobí najmenšie starosti. Robia to tak prirodzene, ako dýchajú, rozhovor potom často pripomína guľometnú paľbu. Jedna z nich však nemala potrebu bľabotať dve na tri o všetkom možnom aj nemožnom, sadla si blízko ku mne a hľadela na mňa s mne príjemným záujmom. Odhalil som ju, ako sa na mňa díva, odbočila pohľadom na pohár pred sebou. Netušil som, čo bude nasledovať, ale to v ten  netušil nikto.

Keď už zábava s blížiacou sa polnocou klesala podobne ako teplota vonku k bodu mrazu, zazvonil Marekovi telefón.
„Samo nás príde navštíviť presne o polnoci,“ oznamoval nám, skladajúc si telefón z ucha. Samo vedel vždy vystihnúť správnu chvíľu, kedy zasiahnuť, aby sa veci stali zaujímavejšími.

Hodiny odpočítavali posledné minúty starého roka a tak sme sa všetci vybrali pred dom za Samom, jeho kamarátmi a ohňostrojom. 10, 9, 8...3, 2, 1...Nový rok!!! Podávali sa ruky, vystrelili sme zátky zo šampanského. Samo, v mierne podnapitom stave, jednu fľašu elegantným oblúčikom hodil cez plot k susedom, tí však našťastie neboli doma. Keď sa celá ceremónia skončila, Samo veľkodušne zahlásil, že má ešte dosť alkoholu na celú noc pre nás všetkých. Takú pozvánku sme nemohli odmietnuť, Anna teda zamkla dom a všetci sme sa pobrali k Samovi a jeho hektolitrom domáceho vína.

Čo môžem jednoznačne potvrdiť, je, že som nebol opitý. Ani po piatich vodkách a pollitri vína na mne nebolo vidieť nič. Môj metabolizmus opäť raz nesklamal a tak som si ako jeden z mála v tú noc mohol vychutnať cigaretu bez toho, aby som musel potom lopatkou zbierať z terasy zvyšky večere.

Prvý január však bol zaujímavý z iného dôvodu. Tina bola iná ako ostatné a ja som prvý raz v živote bol zbalený babou. Sedel som len tak na Samovej posteli a rozjímal nad sms, ktorú mi poslala jedna kamoška. „Aký si mal deň? Čo Silvester? Je zaujímavý?“ Váhal som, či jej napísať pravdu, alebo si troška vymýšľať, nech závidí. Tina sedela vedľa mňa a robila to, čo celý večer – pozorovala ma tými veľkými, hnedými očami so zvláštnym, nedefinovateľným záujmom. Z rádia sa ozvala pesnička Riša Mullera Rieky. „To je moja obľúbená. Nezatancujeme si?“, navrhla mi. „Prečo nie? Ale na toto sa dá tancovať len pomalé blues,“ žmurkol som na ňu, chytil ju okolo pása a privinul k sebe. Nebránila sa. Chvíľku sme rozprávali o hlúpostiach, potom však stíchla a sledovala ma, tak ako doteraz, skúmavými, tajomnými, veľmi príťažlivými očami. Zahľadel som na ňu a mohol by som odprisahať, že mi vtedy prečítala myšlienky, pretože sa blížila stále viac a viac. Zaváhal som, ale zbytočne, pretože všetky moje otázky a domnienky boli razom vyriešené jediným spoločným pohybom. Bozk bol krátky, stačil však na vysvetlenie jej doterajšieho správania.

Všetci stíchli a pozorovali nás s neskrývaným záujmom. „Nepôjdeme von?“ Prijala môj návrh veľmi otvorene. Obliekli sme si bundy, ale nedostali sme sa ďalej ako do predsiene. Všetko, čo sme pred sebou skrývali celý večer, sa teraz dralo na povrch a my sme dali voľný priebeh udalostiam. Jej pery boli presne také krásne a jemné, ako na pohľad. Jej nakrátko ostrihané vlasy mi pod prstami utekali a tvorili okolo nich strapaté pásiky.

Vrátili sme sa medzi ostatných, pričom osadenstvo nám venovalo mierne pobavené, mierne prekvapené, ale v celku dobroprajné pohľady. Sadli sme si bokom od ostatných a hovorili o udalostiach posledných minút.
„Chodím na výšku do Česka,“ povedal som akoby ospravedlňujúco.
„Mám časovo náročnú školu,“ odpovedala mi.
„Som doma veľmi sporadicky,“ nechce som to pokaziť, ale inak to nešlo.
„Chodím na karate a čínštinu štyrikrát do týždňa,“ odvetila mi na oplátku.
„Napriek tomu chcem byť s tebou,“ usmial som sa na ňu.
„A ja nechcem byť bez teba,“ povedala mi a pobozkala ma na pery.
„Tak sa pokúsime o zázrak.“ Chcel som zázrak. V tej chvíli som nevidel žiadne starosti, skúšky, Brno, jej školu, krúžky, nedostatok spoločného času. Pre ňu by som čakal donekonečna. Bola to chvíľa, keď som si začal stavať vlastnú šibenicu, pretože som si nestihol odpovedať na otázky typu „čo ak?“. Všetko cúvlo do úzadia a začalo sa meniť na nesúvislý pás druhoradých udalostí.